ČO TO Z HISTÓRIE
Kone pre vojsko
V návode pre chov koní pre menšieho hospodára z roku 1883, zostaveným zemskou komisiou pre chov koní, vieme nalistovať tretí dodatok, ktorý nesie názov ,,Odvod koní pre vojsko“.
Poukazuje sa tam na upozornenie pre hospodárov, ktorí chovali kone, na zákon, ktorý bol vydaní v apríli 1873 o odvádzaní koní, pre potreby vojska a k zemskej obrane. (Zákonník, list zo dňa 24.5. 1873, XXVIII, diel číslo 77). Takže podľa tohto zákona, musel každý kto vlastnil koňa, dať koňa do vojska, keď prišiel rozkaz od veličenstva cisára. Kone museli byť schopné slúžiť vojsku, hospodári za ne dostali primeranú náhradu, ako to spomína zákon ríše.
Kone, ktoré boli vyberané do vojska, museli mať vek od 4 – 12 rokov, najmenej 155 cm kohútikovej výšky, bez zdravotných obtiaží, ktoré by mohli byť poškodzujúce.
V tej dobe si taktiež dávali pozor na to, aby odchodom do vojska neutrpel chov, ktorý chovali pre plemenitby.
Takže dá sa povedať, že tieto kone boli vo výhode: kone cisárskych žrebčínov a štátnych ústavov pre chov koní, kobyly, ktoré mali pod sebou žriebätá a kobyly, ktoré boli v gravidite, taktiež tie, ktoré mali vysokú plodnosť a boli viac rokov po sebe úspešne pripúšťané. Do skupiny, patrili aj žrebce, ktoré mali licenciu, či už išlo o súkromné žrebce, alebo tie čo vlastnilo mesto.
Úrady, ktoré mali na starosti kontrolu chovu koní na území aj v čase mieru sa kontrolovali v obciach všetky kone. Už pri týchto spisoch a prehliadkach koní sa zaznamenávalo, či je kôň k službe vojenskej schopný.
Hospodári chceli svoje kone ochrániť od vojny, tiež to museli zdokumentovať, že akurát ich kôň nie je do vojska spôsobilí. Museli to, ale stihnúť pri každoročnom posudzovaní koní, ktorá bola vykonávaná po celom území. Pretože, ak by to opomenul až pri braní koňa do vojska nebolo by to uznané.
Tak ako to bolo vtedy zvykom, na cisárskom dvore a ústavoch pre chov koní, boli podmienky pre chov koní ideálne a tak si to predstavovali aj u menších hospodárov. Pravdepodobne aj preto napísali Návod pre chov koní.
Vo zvláštnych chovoch ( myslia tým pravdepodobne cisárske chovy) sa kobyly, len na chov používajú, beztoho aby sa na prácu používali. No u menších hospodárov aj do práce, na jazdu a ťažne upotrebovávajú. Okrem toho sa ešte do chovu používajú.
Dopyt po kvalitných koňoch bol aj v 19 storočí veľký, najmä do cudzích krajín. Slušne na tom hospodár, ktorý mal kvalitné kone zarobil.
„Není to také pranic težkého dobrého koňa vychovati, jen když se chovu více pozornosti venuje.“ Citované slezská zemská komisia pro chov koní, v Návode pre chov koní pre menšieho hospodára z roku 1883
Účelom tohto návodu, je teda naučiť hospodárov správne chovať kone, aby sa im značnej odmeny za chov dostalo, aby boli jeho kone žiaduce aj do sveta.
Návod pre výber žrebcov a kobýl do chovu
,,Budiš tedy jen krátce řečeno, že hřebec co možná s klisnou stejní aneb jí aspoň podoben býti má.“ Citované - slezská zemská komisia pro chov koní , v Návode pre chov koní pre menšieho hospodára z roku 1883
Celkom jednoduchá plemenitba, v tých časoch. Ale spomínajú tam, že sa musí zhodovať útvar tela koní. Rovnaký vek a rod majú mať kobyly a žrebci. Takže, aby chovatelia nemysleli len na to, aby mali pripustenú kobylu, mali by brať ohľad aj na jej kvalitu, nie len na kvalitu žrebca. U kobyly sa najmä sledovala jej starostlivosť o žriebä.
Niečo aj pre dnešnú dobu tak všeobecne:
,, Máť každý hospodár ze zkúšenosti vědět, že simě, jen jen tehdá dobrě se ujme a urodí, když v dobře připravenou a plodnou pudu jest vloženo.“ Citované - slezská zemská komisia pro chov koní, v Návode pre chov koní pre menšieho hospodára z roku 1883
Múdro sa uvádza v návode, že zdedené vlastnosti sú nezvratné v chove koní. Tak sa chov koní, stavia na týchto zdedených vlastnostiach.
Dobrá kobyla podľa popisu v Návode pre chov koní pre menšieho hospodára je teda taká, ktorá má primeranú telesnú veľkosť, silu, hĺbku a šírku. Zvláštny zreteľ sa dáva na silný chrbát a široké prsia, dobre klenuté brucho a postrannú panvu. Zdravé kopytá a nohy, ktoré sú dobre stavané na pevnej kostre.
,,klisna musí dobre ssáti nechati, hojně mledziva míti, při tom však spokojená býti a vždy dobrému zdraví se tešiti“ Citované - slezská zemská komisia pro chov koní, v Návode pre chov koní pre menšieho hospodára z roku 1883
Komisia ďalej poznamenáva, že je najlepšie mať kobyly v chove zo svojho vlastného chovu, pretože tie sú najužitočnejšie. Ak však niekto chce začať z chovom kvalitných koní, musí mať o tom skúsenosti, aby to nebolo viac na škodu ako na úžitok.
Spomínajú sa tam aj dedičné nedostatky, ktoré mali skúsený chovatelia odhaliť a tým vylúčiť danú kobylu z chovu – dnešná selekcia koní.
Chybami sa považoval dlhý, zvislí, slabí chrbát, úzke a ploché prsia, vysoké a tenké nohy, ktoré mali nežiaduci postoj. Chybné kopytá, ktoré nezodpovedali štandardu, ako ploché, náchylné, štiepavé a k náchylnosti na duté kopyto.
Nezabúdajú tam skúsený hospodári poznamenať na povahové neduhy, ktoré nie sú vhodné pre chovné kobyly (také ktoré vyhadzujú, kopú, hryzú, ktoré sú veľmi lenivé alebo veľmi vrtkavé).
Dbali aj na správnosť chovateľskej úžitkovosti, kedy nedávali do chovu kobyly mladšie ako 4 roky. Odporúčajú teda kobyly, ktoré sú vo veku od 5 do 15 rokov. Staršie kobyly sú už v chove nežiaduce, pretože rodia slabé žriebätá, pretože ako uvádzajú už sa im nedostáva kvalitného mledziva a mlieka od staršej kobyly.
Znova sa upozorňujú chovatelia, že od zlých kobýl, ktoré by nemali byť v chove zaradené, sa môžu očakávať nedobré žriebätá, pretože vlastnosti od kobýl dedia. Tým pádom je to zbytočná investícia, pretože na výchovu žriebäťa od dobrej kobyly dá tak isto nákladov dosť ako aj na žriebä od kobyly, ktorá nie je dostatočne vhodná do chovu.
Použitá literatúra:
Návod pre chov koní pre menšího hospodáře, sestavene Slezskou zemskou komisí pro chov koní, v Praze – nákladem pro zemědělský rady pro království české, 1883.